*  27. jún 1040  + 29.7.1095 ,  uhorský  kráľ v rokoch 1077 až 1095.  

Pochádzal z rodu Arpádovcov,   radí sa  medzi najvýznamnejších uhorských kráľov. Narodil sa v Poľsku, kde jeho otec Bela I. bol vo vyhnanstve,  matka bola poľská princezná. Vyrastal v slovanskom prostredí a po nastúpení otca na kniežací stolec, žil v Nitre. Sv. Ladislav sa stal sídelným kniežaťom a v roku 1077 uhorským kráľom.

Bol  hlboko veriacim kresťanom, ale zároveň odvážným a bojovným kráľom.  Obdobie  jeho vlády bolo obdobím relativného mieru  a upokojenia dynastických bojov Arpádovcov.

Hneď na začiatku vlády kráľ vydal zákonník označovaný ako 3. dekrét sv. Ladislava, ktorý s dovtedy nevídanou tvrdosťou postihoval predovšetkým neuveriteľne rozbujnené zlodejstvo. Ustanovenia zákona zakazujú ochraňovať a skrývať zlodejov, nariaďujú odovzdať chyteného zlodeja súdu a zlodejom dokonca nepriznávajú ani právo kostolného azylu. Usvedčení zlodeji sa mali nemilosrdne potrestať vyklatím očí, predaním do otroctva, dokonca aj obesením. Podobné poslanie mal aj ďalší zákonník, čiže 2. dekrét sv. Ladislava, ktorého hlavný zámer je zhrnutý hneď v úvode: „ V časoch najzbožnejšieho kráľa Ladislava sme sa my šľachtici panónskeho kráľovstva zhromaždili na Svätom vrchu a skúmali sme, ako by sa dalo zabrániť snahám ničomných ľudí a ako by sa dali uviesť do poriadku záležitosti nášho ľudu.“ Tresty obsiahnuté v tomto zákonníku nie sú o nič miernejšie než v predchádzajúcom dekréte. Iný charakter má 1. dekrét sv. Ladislava z roku 1092. Takmer všetky jeho ustanovenia sa týkajú úpravy cirkevných záležitostí. Všetkým veriacim sa napríklad nariaďuje svätiť nedeľu, chodiť do kostola – nedodržanie toho to príkazu sa trestalo bitím. Predpisujú sa aj povinné sviatky uhorského cirkevného roka, pôstne zvyklosti a podobne. Ladislavov zákonník – označovaný ako prvý, chronologicky však posledný – je svedectvom záujmu o usporiadanie cirkevného života v krajine poznačenej stopami pohanských povstaní roku 1046 a 1061. Tento cieľ sledovala i Ladislavova prvá výrazná iniciatíva na náboženskom poli. Išlo o svätorečenie prvých uhorských svätých v roku 1083. Už v júni boli kanonizovaní zoborskí pustovníci Svorad a Benedikt, v júli nasledoval biskup Gerhard. Najväčšia kanonizačná slávnosť sa konala 20. augusta, keď bol na oltár pozdvihnutý prvý uhorský kráľ Štefan I.

Ladislavov  záujem o cirkevné záležitosti sa prejavil aj v štedrej podpore  už jestvujúcich kláštorov a zakladaním nových. Krátko po roku 1083 založil pri príležitosti objavenia vzácnej relikvie – pravice sv. Štefana, ktorá sa považovala za stratenú – kláštor Szentjobb v Biharsku. Roku 1091 kráľ Ladislav založil aj benediktínske opátstvo na Šomodskom hrade. Kláštor zasvätený sv. Egídiovi bol vlastne fíliou juhofrancúzskeho reformného kláštora St. Gilles, z ktorého pozvali mníchov, aby sa usídlili v novom uhorskom opátstve. Až do začiatku 13. storočia boli tamojší mnísi výlučne Francúzi. Slávnostný charakter založenia šomodského kláštora podčiarkovala i účasť Odila, opáta zo St. Gilles, pápežského legáta

Legendárne scény zo života sv. Ladislava sa stali obľúbenou témou nástenných malieb kostolov. Najčastejšie ho zobrazovali ako rytiera v boji so štítom, na ktorom bol dvojkríž. Jeho najstaršie zobrazenie sa nachádza na priečelí Bratislavskej radnice. Od 14. stor. sa jeho postava objavovala na minciach a jeho sochy spolu so sv. Štefanom sú súčasťou výzdoby starších kostolov. Sv. Ladislav patril k najväčším ctiteľom Panny Márie a traduje sa, že jej zasvätil svoje kráľovstvo.